Moje útočisko – Žalm 91

Tento žalm sa mi stal osobným na jar minulého roku. Strata zamestnania a zle načasovaná operácia nohy ma dostali finančne na kolená. Keď sme si uvedomili situáciu, zavolal som do domova pre seniorov v Nemecku, kde som rok predtým pracoval. Prijali ma hneď. O niekoľko málo dní som sa už nasadal do lietadla smer Kolín.

Zaskočilo ma, že som sa nevrátil na pôvodné miesto. Dedinka tá istá, ale ubytovanie inde, iný kolektív a s inými seniormi. Samota na mňa skočila v plnej sile, tak ako prvý krát. Musel som rýchlo spoznávať nových ľudí, nové úlohy a povinnosti, pamätať tisíce podrobností. A ešte trafiť a nájsť čo treba. Pre mňa náročné aj doma…

Ale najťažšie bolo po práci, vo chvíľach voľna a samoty, zvládnuť čas, ktorý sa vlečie a hlavne myšlienky. Obavy, pochybnosti a úzkosti či to zvládnem a čo bude s nami, boli všade okolo mňa.

Premáhal som nutkanie zabiť čas hocičím, len nech to nebolí. Pomáhal som si dlhými prechádzkami, úprimnosťou pred Bohom a hovormi s mojou Jankou. V tom ohni som objavil žalm 91. Bolo to vyznanie, ktoré som neprežíval, ale veril mu každučké slovo. Vyspieval som ním svoju nádej aj svoju úzkosť. Pieseň sa tvarovala a menila rovnako ako ja, až sa stala víťaznou v mojích ústach. Z domčeka v údolí blízko Kolína znela k nebu každý deň.

V čase korona krízy dodával žalm 91 útechu a zasľúbenie Božej ochrany, keď pôjdeme cez hrôzy a nebezpečie. Áno, nevyhne sa nám to, ale prejdeme. Je pololstvom nádeje naších dní.

Som vďačný Pánovi, že mi v zapadlej dedinke venoval svoj čas. Som vďačný za moju rodinku, za miesto kde chýbam a kde som doma. Za povzbudenie seniorov, za ich láskavosť a prijatie.

A ďakujem zo srdca priateľom, ktorí slúžia v tábore od počiatku a deťom, ktoré vyrástli a dnes posilnili naše rady – že stále ešte prinášajú pozvanie do Božej prítomnosti deťom. Aj pri tejto nahrávke ma podporili a pomohli svojím darom…

Igor rosa 8.7.2020 Partizánske